Prvých šesť lokomotív, na ČSD označených radom 354.1, bolo vyrobených v rakúskej lokomotívke St.E.G. v roku 1913 pre železničnú spoločnosť Rakúskej Južnej dráhy (S.B.). Nové lokomotívy, označené radom 629, boli osobné dvojčité tendrové rušne s prehrievačom pary a usporiadaním náprav 2´ C 1´. V nasledujúcom roku boli pre S.B. v rovnakej továrni vyrobené ďalšie štyri stroje. V roku 1915 pokračovala dodávka ďalšími šiestimi kusmi, avšak vyrobenými vo Viedenskom Novom Meste.
Rovnako aj Rakúske Štátne dráhy K.k.St.B modernizovali a dopĺňali svoj vozidlový park a v rokoch 1917-1918 zakúpili od lokomotívky St.E.G. spolu 25 rušňov radu 629.
Výroba nových lokomotív pokračovala v Rakúsku až do roku 1927. Posledné stroje vyrobila lokomotívka Krauss Linec. Spolu bolo pre železnice v Rakúsku vyrobených 80 lokomotív radu 629.
Po skončení prvej svetovej vojny zostalo v novo vzniknutom Československu 15 rušňov radu 629, pochádzajúcich z dodávky uskutočnenej v rokoch 1917-1918 pre K.k.St.B. ČSD ich do svojho rušňového parku zaradili pod číslami 354.121 až 354.135.
Obnova vojnou zničenej krajiny kládla vysoké nároky aj na železničnú dopravu. Aj z tohto dôvodu ČSD v roku 1919 objednali v Škodových závodoch v Plzni 10 lokomotív ešte podľa pôvodnej rakúskej dokumentácie. Dodávka bola zrealizovaná v marci a apríli 1921. Lokomotívy dostali továrenské označenie 3Lo1. Hoci boli označené ešte rakúskym značením a boli im pridelené čísla 629.21 až 629.30, oproti pôvodným strojom sa líšili drobnými úpravami navrhnutými na základe skúseností z prevádzky už vyrobených strojov. Snáď najvýznamnejšou zmenou bolo pridanie druhého parného dómu na kotli. Oba parné dómy boli prepojené rúrou. Toto opatrenie výrazne zväčšilo priestor pre paru, čím sa výrazne znížil sklon k strhávaniu vody. Po prechode na označenie lokomotív ČSD podľa Ing. Kryšpína boli preznačené na 354.136 až 354.145. Ďalšia dodávka lokomotív z plzenskej Škodovky pre ČSD prebehla od decembra 1922 do januára 1923. Vyrobených bolo 20 strojov, ktorým boli pridelené čísla 354.101 až 354.120. Výroba lokomotív pokračovala v roku 1924, kedy bolo vyrobených 25 lokomotív, do novembra nasledujúceho roku pribudlo ďalších 15 strojov. Do výroby lokomotív sa zapojila aj továreň Českomoravská - Kolben, ktorá od novembra 1925 do apríla 1926 vyrobila 15 strojov, pričom posledný už predstavoval lokomotívu s inventárnym číslom 100. Jednoduchosť, spoľahlivosť a ostatné dobré vlastnosti lokomotív radu 354.1 spôsobili, že ich výroba úspešne pokračovala aj ďalej. V roku 1926 od augusta do septembra vyrobila plzeňská Škodovka 13 strojov, ďalších 5 bolo vyrobených v továrni Daněk v Slanom. V nasledujúcom dodala ČSD strojáreň v Slanom 6 lokomotív, Škodovka 7 lokomotív. V nasledujúcom roku bolo vyrobených ďalších 5 lokomotív, v roku 1929 ich počet vzrástol o 15. Všetky boli vyrobené v Škodovke. Hoci ukončením dodávky v roku 1929 počet lokomotív 345.1 presiahol 150, v ich výrobe sa pokračovalo naďalej. V dodávke realizovanej od novembra 1930 do marca 1931 bolo vyrobených ďalších 17 lokomotív. V dodávke realizovanej od januára 1930 do januára 1931 bolo vyrobených ďalších 5 lokomotív (inv. č.: 169 až 173). Od marca 1931 do júla 1931 bolo dodaných ďalších 20 lokomotív. Od decembra 1931 do januára sa počet lokomotív radu 354.1 rozšíril o 10 nových strojov. Výroba ďalších 16 lokomotív prebiehala postupne až do roku 1938, kedy bola vyrobená lokomotíva 354.1219, ktorá svoju TBS vykonala 11.10.1938. Udalosti druhej svetovej vojny priniesli so sebou nielen rozdelenie Československa, ale aj jeho železničnej sústavy a správy. ČSD – Československé štátne dráhy boli rozdelené na ČMD – Českomoravské dráhy a SŽ – Slovenské železnice. Výroba a dodávka lokomotív radu 354.1 pokračovala aj v smutných a ťažkých vojnových časoch a to sériou 10 kusov (354.1220 až 354.1229) pre ČMD v roku 1940 a sériou 5 kusov (354.1217 až 354.1221) pre SŽ v roku 1941. Po ukončení vojny a zjednotení Československa a vytvorení ČSD boli slovenské lokomotívy 354.1217 až 354.1221 preznačené na 354.1230 až 354.1234. Počet lokomotív radu 354.1 ešte doplnili dva stroje Ö.B.B. (77.207, kedysi 629.22 a 77.220, kedysi 629.35), ktoré na našom území zostali vplyvom vojnových udalostí. ČSD im pridelili čísla 354.1235 a 354.1236.
Lokomotívy radu 354.1 sa stali jedným z najpočetnejších typov parných lokomotív u ČSD. Na začiatku svojej éry výrazne prispeli k modernizácii a zjednoteniu zastaraného lokomotívneho parku ČSD, zhospodárnili prevádzku na železnici. Potom nasledovalo dlhé, niekoľko desaťročí trvajúce, obdobie ich spoľahlivej prevádzky, počas ktorého sa predstavili na väčšine tratí ČSD s dovolenou nápravovou hmotnosťou do 14 ton. Možno aj preto získali pomenovanie „Všudybylka“. Ich doménou boli osobné, manipulačné, či ľahšie nákladné vlaky. Postupnou dlho trvajúcou výrobou sa na základe skúseností z prevádzky ich konštrukcia postupne zdokonaľovala, rovnako boli rôzne vylepšenia a úpravy realizované aj počas ich ďalšej prevádzky, či už v rušňových depách, alebo železničných opravovniach. Ich význam a následne aj počet začal klesať až s príchodom dieselových lokomotív T 478.1 a T 478.3. Posledným depom, ktoré udržiavalo a využívalo lokomotívy 354.1 bolo depo Letohrad. Tu dojazdili aj posledné stroje a to 354.195, 354.1160 a 354.1178. Lokomotívy 354.195 a 354.1178 sa podarilo zachrániť pre muzeálne účely, stroj 354.1160 poslúžil aspoň na kompletizáciu 354.1178, ktorá bola v čase jej záchrany už nekompletná. Poslednou dochovanou zástupkyňou tohto typu lokomotív je mašinka 354.1217, ktorá bola zároveň aj prvým a dlhé roky jediným prevádzkyschopným strojom svojho druhu využívaným na muzeálne účely. Zatiaľ jej poslednou jazdou bola kvôli prasknutej výmyvke nedokončená cesta do Moravského Krumlova dňa 5.3.2005. Cesta do Moravského Krumlova mala byť pre 354.1217 poslednou však preto, lebo hneď na druhý deň (6.3.2005) jej prepadlo osvedčenie o spôsobilosti prevádzky kotla. Verme že sa v budúcnosti nájdu prostriedky a sily na jej opravu a vnútro jej pece ohreje teplo ohňa, či steny valcov čerstvá para.. Rušeň 354.195 je v súčasnosti prevádzkyschopný muzeálny exponát ČD a možno ho vidieť v čele rôznych nostalgických vlakov u našich susedov. Posledný zachránený stroj 354.1178 patrí do kolekcie historických lokomotív Slovenska a v súčasnosti prebieha jeho oprava do prevádzky schopného stavu. Rovnako aj jemu spoločne zaprajme skoré uzdravenie, nech svojou krásou a čarom robí radosť každému, komu je vôňa dymu, šum pary, či elegancia starých čiernych vyleštených krásavíc blízka.
Použitá literatúra:
Bek J., Bek Z.: Encyklopedie železnice - Parní lokomotivy ČSD 2, CORONA 1999
Motyčka J.: Encyklopedie železnice - Parní lokomotivy ČSD 5, CORONA 1999
www.vlaky.net
Foto: P. Kallo
|
